Horúčosť

Autor: Iveta Maďarová | 13.2.2012 o 12:00 | Karma článku: 4,93 | Prečítané:  800x

Horúčosť.  Proste to sa už nedalo vydržať v ten deň. Bol to mesiac jún, a v hlavnom meste Srbska prebiehala každodennosť. Vtedy som bývala v jednej prenajatej izbe v dvojizbovom byte, na pätnástom poschodí starého paneláku.  Spomínam si že teplota vynášala cca 35 stupňov Celzia, a keďže všade okolo je asfalt a betón po ktorom, keď sa kráča, guma na podrážkach sa topí, zvyšoval teplotu ešte viac. Na správach upozorňovali, aby sme sa od jedenástej hodiny až do šestnástej vyhýbali nebezpečnému slnku. No lenže v Belehrade nikto nežije podľa pravidiel, či výstrah.  Vstala som z kresla a pozrela som oknom von na rieku Savu, ktorá bola mojou sprievodkyňou na prechádzkach a najlepším poslucháčom, akého som stretla. Milujem tú rieku, milujem vodu. Milujem, keď ona miluje moje unavené nohy po práci v reštaurácii. Relaxuje ma a jej tokom odvádza všetky moje starosti, utrpenia, moju nespokojnosť. Obula som si sandále a šla som za ňou. „Konečne voľný deň mám, a potrebujem byť dnes sama so sebou. Nejako si chýbam. “ – pomyslela som si v duchu.

Niekedy skôr, som bola synonymom jednej filozofie, ktorú skúsim sumovať týmito slovami : „ Čo budeme robiť? Nič. Z lúčov slnka upliesť bič. Česať vodu, kosiť dážď, hladkať hviezdy - každú zvlášť..." Áno, predstavy o slobode a nezávislosti mojej osobnosti boli v takých silných ilúziách, z ktorých som sa nechtiac a veľmi ťažko vyplietla. No a keby som sa mala ocitnúť teraz tam, kam som mierila v šestnástich, tak radšej, že som aj prešla tým všetkým, čím som prešla. Aspoň mam dlhú „kilometrážu" za sebou, a už viem, kedy treba zabočiť , kedy si dať prestávku na cigaretu a kedy hnať ako mi len sily stačia. No a teraz, je čas si sadnúť na lavičku pri Sáve a zapáliť si cigaretu. Tu som sa naučila ponáhľať, a naučila som sa disciplíne. Som zosilnela. A to čo mi robilo veľkú radosť,  bolo to že ma ľudia videli tak ako som ja chcela aby ma videli, a dávalo mi silu každé potvrdenie že som konečne svoja. Počúvala som seba, a vedela som vždy čo robím a ako sa to skončí. Mala som široko otvorené oči a načúvala som, s tým že som nekládla žiadne medze svojej intuícii.  A ani želaniam, hoci akým.

Rozmýšľala som takto dlho kým ma nevyrušila jedna starena ktorá sa unavila práve pri lavičke na ktorej som  sedela v to popoludnie a poprosila ma aby som jej uvoľnila miesto na lavičke. No čo už, moja dobrá výchova mi nedovoľovala neuctievať si starších, a ešte keď to bola staršia žena, tu nebolo viac rečí. Posunula som sa do ľava, a uvoľnila som jej tú druhú polovicu lavičke. Starena si sadla, vdýchla si hlboko a vydýchla s hlasom. No tohto som sa bála, toto som naozaj nechcela , : „ Ak mi teraz začne rozprávať o tom ako sú mladý skazený a že nič nie je ako čo bolo keď ona bola mladá, a že tento štát predali do rúk nejakého klamára ktorý nám všetkým vezme peniaze, tak ju odurím!"  som si myslela. Veď ja som si toto miesto zvolila, a chcem byť sama tu. No lenže starena bola ticho. Bola vedľa mňa a nehovorila nič. Sedeli sme vedľa seba na tej lavičke a ja som si namáčala nožičky vo vode. Začala som sa pohrávať s prstami vo vode a páčilo sa mi ako vodička žblnká.  Bolo sparno, slnko pripekalo. A v chládku na lavičke s nohami v rieky, ten deň sa dal prežiť.  Odpila som si z fľašky vody bez ktorej som z bytu tých dňoch nevychádzala.  Ponúkla som aj starene vedľa mňa ako keby som jej ďakovala že je ticho. Odpila si niekoľko hltov, vidno že bola smädná.

-        „Strašná je horúčosť dnes." - povedala som , : „ Vraj na správach nesmú povedať aká je teplota v skutočnosti, zdá sa že je dosť kritické."

-         „Hej, o takomto čase by sme nemali byť ešte na ulici." Odpovedala mi. „Je pol tretej len. "

-         „Ale tu pri rieky je lepšie, ako v byte alebo v meste, však ? Nemyslíte?"

Tu sa starenka odmlčala. Zdala sa mi celkom milá, a nehovorila veľa. A ja som nemala pocit že je čas aby som sa pozdravila s ňou a odišla preč. Pripomínala mi moju vlastnú starú mamu.

-         „Škoda, že je táto rieka taká znečistená. Rada by som si zaplávala aj v nej keby sa dalo. Ani by mi nevadilo že nemám plavky , " pozrela som sa na ňu a usmiala som sa, „iba v spodnej bielizni si zaplávam, aj toho by som bola schopná teraz urobiť len aby som sa osviežila."

 

Zapálila som si ďalšiu cigaretu. Vánok mierne podúchal do mojej tváre, a šírila sa vôňa tej rieky. Pohľad stareny bol upretý do vody celý čas. Bola neprítomná duchom. Až mi zimomriavky telom prechádzali. Ako som cigaretu dofajčievala, tým viac som súcitila s neznámou ženou. A rozmýšľala som o tom ako ju osloviť a pomôcť jej dostať sa z takého stavu. Však veď sme ľudia! A aj tak nemám komu inému venovať tento deň, a mne samej celkom dobre ide.

-         „Kde bývate teta?"  Toto bolo prvé čo som sa ju opýtala.

-         Zodvihla pohľad z vody, a vtedy som jej videla dobre oči a tvár. „ V bloku 45, bývam. So svojím synom. A ty dievča máš iný prízvuk, odkiaľ si?"

-         Táto otázka mi vždy vytvorila úsmev na tvári keď som ju počula: „ Som z Vojvodiny."

-         „A čo tu robíš? Si tu vydaná?" Opýtala sa ma.

-         „Nie, nie som vydaná," nedaj bože, som si pomyslela , „ pracujem tu v jednej reštaurácii, a súčasne som aj študentkou jednej súkromnej školy v Zemune."

-         „ Hej? No pekne , pekne. Len sa mladá nevydaj ako ja. Budeš ľutovať ak tak urobíš."

-         „No dobre mi radíte, starká." A znovu hodila pohľad na rieku.

-         „Také dievčatá čo sa mladé vydávajú, dobre v živote neprechádzajú. Ja som sa vydala ako sedemnásť ročná. Ani som nevedela že či ho niekedy budem ľúbiť. Išla som s nim lebo mi tak povedali, že mi vraj bude dobre s nim. Peňazí má, byt mal ešte pred päťdesiatymi rokmi. Syna som mu narodila. A pred rokom umrel.  Teraz syn žije so mnou , ma tridsaťtri  roky.

-         „A kde je nevesta?" Opýtala som sa, viacej ako zo žartu.

-           „Niet nevesty, neverím ani že niekedy vôbec aj bude" A už jej slzy kvapkali z oka.

O, prečo sa nedá s touto ženou normálne hovoriť? Nemám rada keď niekto fňuká. Kde je samokontrola? Kde je sebaovládanie? Vie ma to riadne naštvať!

Siahla som do kabelky, „ Nech sa páči." , a podala som jej vreckovku.

-         „Ja neviem ani ako sa to stalo, ani ako sa všetko prevrátilo naopak hore nohami." začala hovoriť, „  Kde som chybu urobila, že ma takto syn môj jediný nenávidí? Že ma takto preklína? Niet ho dňami, niet ho nocami! Vracia sa domov opitý, a nedá mi pokoja ani v noci!" Plakala starena.

Cítila som sa dosť divne, kým toto rozprávala. Sme si úplne neznáme, nevieme si ani mená jedna druhej, po prvý krát sa vidíme a zároveň sme susedy ktoré žijú v istom bloku panelákov. Starena sa rozplakala na plné ústa. Vytiahla malinkú tabletku a dala si ju pod jazyk. Potom sa vedome trošku upokojila. Ja som celý čas bola tam a počúvala som jej nárek prebolestný.

-         „Keď príde domov, a ak nieto mäso na obed alebo na večeru navarené tak mi rozhádže všetko v kuchyni, čo ja, skoro osemdesiat ročná žena musím zbierať a upratovať. Ja jedávam len zeleninové polievky, po niekedy vajíčko alebo syr , a jemu vždy mäso musím prichystať.Kradne mi aj príplatok, čo mám po nebohom manželovi. Do jeho izbe keď mu chcem zaniesť obed na tácni, ma ani nepustí  a musím mu nechať jedlo pred dverami. Popredával všetky šperky čo sme mali, a strieborný príbor ktorý mám po svojej materi mi zmizol. Ja som už zúfalá, a nikto mi nechce pomôcť. Volala som aj na políciu raz keď ma zbil, a ukradol mi aj zlaté zuby čo som mala. A policajti tu nikdy neriešia nič, sú neschopný ochrániť ma pred nim. Asi zareagujú keď už bude celkom po mne. Ja sa veľmi jeho bojím, ale bojím sa aj o neho samého... Vieš slečna my sme nemohli mať deti, to môj nebohý manžel nemohol ale vždy hovoril že keby som ja bola lepšia žena ako čo som, keby som bola krajšia a múdrejšia tak by som mohla otehotnieť ako každá  iná zdravá žena a nie ako bezdetná kurva! Ach!" Dala si rýchlo ruku na ústa a prekrstila sa prstami." „ A pravda je to, že ja som nemohla už trpieť toľko , tak som sa vyspala raz s jedným mužom, ale neviem ti už povedať kto to bol. To bolo len raz a dávno. Syn to zbadal pred rokom na pohrebe môjho manžela. A od vtedy je u nás peklo. Lenže keď sa raz aj ty staneš matkou pochopíš moju bolesť, „ hovorila mi, "a ti nebude ťažko aj samá sebe vziať vlastný život. „ Znovu sa rozplakala.

 

Preboha, čo robiť v takejto situácií? Toto nikto neočakával! Ja som len sedela, počúvala a skoro aj plakala, čo som veľmi dávno nerobila. Súcitila som s tou ženou. A začínala som mať strach.

 

-         „Nechcela by som aby môj jediný syn odpykával čas vo väzení, nechcela by som aby on premárnil  svoj život v ničote. Je ťažko byť matkou takého syna. Matka ktorá sa svojho syna veľmi bojí, nie je dobrou matkou. Nie, nie je. Pýtala som sa rodákov či by som sa nemohla nasťahovať k nim, že či by ma neprijali k nim do domu, aj druhých som sa pýtala. No nikto ma nechce vziať k sebe. A ja nechcem aby môjho syna odviedli do väzenia pre mňa. "  Tu som už v hrdle cítila strach, a nechcela som ani odbehnúť odtiaľ  ale som nechcela ani zostať  viac tam.

-         „Radšej samá skočím do tejto rieky a budem mať konečne svätý pokoj." Povedala.

-         „Čo?!" -vykríkla som , „ V žiadnom prípade to neurobíte!"

 

Naozaj som takto zareagovala. Ako keby šlo o môj vlastný život. Nasledovné čo som jej povedala bolo to že som vyslovila tieto slová: „ Nikto z ľudí nemá žiadne právo siahať na život. Ani na svoj ani na cudzí. A za svoje hriechy si každý sám odpyká, nezávisle od toho či niekto sa pokúsi ho zachrániť  od toho čo mu nasleduje aj tým ak si chce vziať svoj vlastný život."  Pozerali sme sa obe do očí. Tá starena bola vydesená zo života celkom. Bála sa vrátiť sama domov. Chytila ma pod ruku a šla som rovno s ňou do jej bytu, navarila som jej šalviový čaj a keď som ho jej podala dala mi bibliu a poprosila ma aby som jej prečítala žalm 23. „Pane Ježiši, má byť toto nejaké znamenie?"  To som si pomyslela v tej chvíli, a začala som ho čítať.

„...aj keď by som išiel dolinou tône smrti, nebudem sa báť zlého , lebo ty si so mnou..."

Tu som sa aj ja zlomila a som sa rozplakala čítajúc tento žalm tri krát po sebe, a dávala som nejako tú duchovnú silu tej nešťastnej starene, svojím hlasom, svojou prítomnosťou. Bola som asi jednu hodinu u nej, a potom som odišla. Idúc po schodoch som stretla jej syna a keby pohľad mohol udrieť, tak on by bol dobitý... Keď som vyšla von z tej budove začala som sa triasť a vyťahujúc cigaretu zo škatuľky som zlomila a už som sa musela upokojiť.

 

Týždeň po tomto som sa nedokázala tak zo srdca nasmiať, a komunikácia s ostatnými mi brzdila, kým som neprišla na to že všetko sa dá zvládnuť ak je tu láska. Ak máte vedľa seba dobrých priateľov, rodinu, kolegov alebo klin , ktorým sa klin vybíja. Všetci tak veľmi potrebujeme lásku. Zdá sa mi len že je jej na voľnom trhu stále menej. Naopak, sebeckosť akoby sa rozdávala zadarmo. Stále častejšie sa mi stáva , že sa mi prihovorí nejaký celkom cudzí dôchodca a začne mi na nos vešať svoje svoje starosti okolo zavárania uhoriek . Pekne to vie otráviť , keď sa práve ponáhľate alebo sa v duchu pripravujete na poradu, alebo jednoducho nemáte chuť niekoho počúvať. Lenže potom si uvedomím, že tí starý ľudia nemajú sa s kým porozprávať. A tak mierne otrávene si na pol ucha vypočujem, aké skvelé vepro - knedlo - zelo sa dá spraviť i bez alobalu, venujem posledný trochu neúprimný úsmev a idem ďalej... A ďakujem tomu tam hore , že mňa ma stále kto vypočuť a rozveseliť , keď sa zase raz zamilujem do kreténa...

Na zdravom egoizme nie je nič zlé, je priam nutné vedieť hovoriť nie , nenechať sebou manipulovať inými ľuďmi, ísť si za svojím šťastím a pomáhať len do tej miery, kým sami vládzeme. Je nutné myslieť občas aj len na seba  . Ako hovoria ezoterici : To, čo môžeme urobiť pre seba , robíte aj pre iných a čo robíte pre nich , robíte aj pre seba. Život si treba užívať plnými dúškami. Treba sa baviť, smiať, byť k sebe úprimní... Ale nikdy nezabudnúť myslieť aj na svoje okolie. To je ozajstný zákon džungle zvanej civilizácia.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?