Horúčosť. Proste to sa už nedalo vydržať v ten deň. Bol to mesiac jún, a v hlavnom meste Srbska prebiehala každodennosť. Vtedy som bývala v jednej prenajatej izbe v dvojizbovom byte, na pätnástom poschodí starého paneláku. Spomínam si že teplota vynášala cca 35 stupňov Celzia, a keďže všade okolo je asfalt a betón po ktorom, keď sa kráča, guma na podrážkach sa topí, zvyšoval teplotu ešte viac. Na správach upozorňovali, aby sme sa od jedenástej hodiny až do šestnástej vyhýbali nebezpečnému slnku. No lenže v Belehrade nikto nežije podľa pravidiel, či výstrah. Vstala som z kresla a pozrela som oknom von na rieku Savu, ktorá bola mojou sprievodkyňou na prechádzkach a najlepším poslucháčom, akého som stretla. Milujem tú rieku, milujem vodu. Milujem, keď ona miluje moje unavené nohy po práci v reštaurácii. Relaxuje ma a jej tokom odvádza všetky moje starosti, utrpenia, moju nespokojnosť. Obula som si sandále a šla som za ňou. „Konečne voľný deň mám, a potrebujem byť dnes sama so sebou. Nejako si chýbam. “ – pomyslela som si v duchu.